Miroslav Mikolášik: Europoslanec, ktorý uznáva vieru a lásku

Miroslav Mikolášik je členom Európskeho parlamentu od roku 2004. Napriek častým pobytom v Bruseli nezabúda na svoje korene. V rodnom Dolnom Kubíne trávi každý víkend a pravidelne cestuje po Slovenska, aby sa stretával s občanmi. Kontakt s ľuďmi je pre neho veľmi dôležitý. Niet sa čo diviť. Pôvodným povolaním je lekár.

Členom Európskeho parlamentu ste od roku 2004. To je neuveriteľne dlhý čas.

V roku 2004 sa Slovensko definitívne stalo členom Európkej únie. Všetci sme to chceli, Slováci v platnom referende hlasovali za vstup do Európskej únie. Z tých, čo sa ho zúčastnilo, až 92 percent povedalo áno. Myslím si, že je to dobré a bol to jediný logický krok, ktorý Slováci, Slovenky a Slovensko v istej chvíli mali urobiť. Vtedy sme mali veľmi atraktívne urobenú reformu verejných financií, Slovensko frčalo, malo prozápadnú vládu, stalo sa súčasťou všetkých medzinárodných organizácií. Bol to dobrý pocit z toho roku 2004. A vtedy si Slovensko po prvý raz zvolilo svojich europoslancov. Pôvodne som vôbec neplánoval kandidovať. Bol som oslovený, tak som sa zúčastnil, dostal som pomerne veľa preferenčných hlasov, čo bol príjemný signál, že občania rozpoznávajú to meno a vedia, čo asi, ak budem zvolený, budem hovoriť, aké hodnoty budem zastávať, čo dobré môžem pre Slovensko urobiť. Vnímal som to ako neklamnú správu o tom, že občania si to želajú a že ma tam kamsi poslali, od toho je slovo poslanec. (Smiech.) Pokorne som to prijal, vybral som sa slúžiť v tejto funkcii. Podľa diplomu som lekár a som povinný poslúžiť úplne každému. V ordinácii, v nemocnici sa predsa nepýtam, koho ste volili a potom si rozmyslím, či budem liečiť. Každý mi je rovnako blízky a blížny, v tom dobrom slova zmysle. Ani v politike nerobím rozdiely v tom, keď sa na mňa obrátiť niekto, že chce pomôcť, poradiť v oblasti regionálnej politiky, použitia europeňazí a podobne. Nepýtam sa, či volil mňa. To je nedôležité. Nádejám sa, že ma ľudia takto vnímajú. Že som akoby poslancom pre všetkých a potom už je to menej o politických stranách a úzkych záujmoch, ale o osobnosti poslanca, o tom, ako dokáže vnímať občanov, ľudí v mestách a v obciach a či to berie ako zamestnanie, alebo či to berie ako povolanie. Ako lekár som zvyknutý to robiť ako povolanie, akosi normálne v tom pokračujem. Ešte stále mám entuziazmus, aj keď ste naznačili, že už je to dosť dlho od roku 2004. No bolo príjemné zistenie, keď občania niektorým z nás, čo sme boli zvolení vtedy, dali dôveru vo voľbách ešte raz a vykonávame už druhé volebné obdobie.

Ako sa od roku 2004 zmenila Európa?

Európa chce byť stále lídrom v hospodárstve, v inováciách, v patentoch, v životnom štýle, v bohatstve občanov, ale samozrejme, má veľkú konkurenciu v USA, v Japonsku, Čína ide hore, India sa zobúdza, sú rôzne vynárajúce sa ekonomiky a treba si obhájiť toto miesto. Tá zmena je v tom. Zmenil sa celkový obraz sveta, kde Európa musí obhájiť aj svoju konkurencieschopnosť a schopnosť byť na čele toho pomyselného svetového pelotónu v čo možno najviac disciplínach. Medzitým prišla kríza a Európa ju potrebuje ráznymi krokmi riešiť, no ako vidíme, nie je to ľahké. Zadlženosť a kolaterálna zadlženosť je taká obrovská, že ten proces nie je možné vyriešiť v krátkom časovom období.

Pre tých, ktorí vás poznajú, nebolo prekvapením, že ste kandidovali za europoslanca a obrazne povedané odišli Slovensku slúžiť do zahraničia. Tri a pol roka ste ako mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR pôsobili v Kanade. Táto krajina ma vždy lákala, ako by ste mi ju odporučili? Prečo by som tam mala ísť?

To vám poviem veľmi rád, ale upresním úvod vašej otázky. Neodišiel som zo Slovenska. So Slovákmi som veľmi spätý a robím si plánovite tzv. poslanecké dni. Chodím za občanmi po Slovensku, vždy v piatok som s ľuďmi, nazdávam sa, že z 13-tich slovenských europoslancov som v teréne asi najviac. Občania to vnímajú a myslím si, že sú radi, keď o nich nejaký politik prejavuje záujem. Nielen polrok pred voľbami, ale celé obdobie mandátu. Čo sa týka Kanady, je to krajina, ktorá má 6500 kilometrov od jedného pobrežia k druhému. Má všetky druhy prírodných krás, má úžasnú variabilitu pôvodu Kanaďanov. Nie sú to len pôvodní obyvatelia Britského spoločenstva národov, a najmä teda Angličania, Škóti, Velšania a Íri, sú tam aj Frankofóni, celá provincia Quebec je osídlená najmä francúzskym obyvateľstvom, no a je tam aj krásny vejár najrôznejších národností a národov, vrátane Slovákov, slovenských Kanaďanov alebo kanadských Slovákov, ak chcete. To je to, čo ma vzrušuje. Každý tam môže dostať príležitosť, každý sa môže stať, ak má na to, ak dobre študuje, ak sa presadí, napríklad prvým občanom Kanady – generálnym guvernérom. Keď som tam pôsobil ako veľvyslanec, bola ním žena, ktorá prišla do Kanady na ilegálnom utečeneckom člne z Číny. Čínska emigrantka, ktorá z ekonomických dôvodov utiekla, keď mala osem rokov, sa vypracovala na najvyššiu ústavnú funkciu. Je to krajina príležitostí, môžete tam čokoľvek vyštudovať, kamkoľvek cestovať, je to krajina slobody, je tam výrazne rozvinutý demokratický systém, je to krajina, kde zákon platí pre každého, kde služby fungujú, je to krajina, kde sa oplatí žiť. Nie nadarmo sa Kanada trvale umiestňuje v prvej trojke v celosvetových anketách, kde sa ľudia vyjadrujú, kde by chceli žiť.

Takže spomienky sú krásne.

Áno, aj tie pracovné. Nemožno nespomenúť, že za môjho pôsobenia sa mi podarilo presadiť až osem slovenských ministrov na oficiálnu návštevu do Kanady. To predtým nebolo. Prvýkrát v histórii sa mi podarilo priniesť aj predsedu parlamentu, prvýkrát prišiel aj premiér a prezident republiky. Keď boli asi na tisícke stožiarov kanadské a slovenské vlajky, kanadskí Slováci za mnou chodili so slzami v očiach a hovorili: Pán veľvyslanec, toto je konečne tá chvíľa, keď sme pocítili uznanie Slovenska v Kanade.

Na vlastnej koži som zažila situáciu Slovákov žijúcich v USA a mnohí majú ťažké srdce na svoju domovinu. Najmä tí, ktorí sa chcú zoskupovať v rôznych inštitúciách a udržiavať národnostné povedomie. Nedostáva sa im taká veľká pomoc, ako by si predstavovali. Ozaj je všetko viazané len na Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí?

Treba povedať, že Kanaďania privítajú, keď je záujem slovenskej vlády o spoluprácu, tešia sa, keď sú tieto vzťahy vyrovnané v tom, že Slovensko prejavuje záujem o spoluprácu. Sám som však videl, že by túžili po väčšej podpore materskej krajiny. Na druhej strane sú hrdí, že pochádzajú zo Slovenska a ochotne ponúkajú svoj zástoj v Kanade. Máme tam 5 honorárnych konzulov, ktorí sú pôvodom Slováci, vzdelaní ľudia, ktorí berú ako čestnú úlohu zastupovať Slovensko v rôznych mestách. Populácia Slovákov v zahraničí starne, ich deti nie všetky hovoria po slovensky a to ma trošku mrzí. Ani kanadskí Slováci, ani materská krajina nevedia rozhodnejšie udržať istú úroveň jazykovej znalosti, kultúry a slovenskej literatúry v povedomí. Ale to je na dlhšiu debatu.

V Kanade s vami boli aj dve vaše deti. Rodina je pre vás dôležitá, to som vyčítala z vašej internetovej stránky. Dnes ju mnoho ľudí zanedbáva, vyhovára sa na priveľa povinností v práci, tlak pri zabezpečovaní živobytia. Vy ste tiež veľmi zaneprázdnený muž. Zaujímalo by ma, ako sa dá úspešne skĺbiť kariéra a rodina.

Veľmi dobrá otázka. Odpoviem úprimne. V tomto je možné uspieť iba, keď máte láskyplný vzťah manželov navzájom. Mám to šťastie, že som si našiel a zamiloval niekoho, kto ma má doteraz rád. Je to moja dobrá manželka. Napriek mojim chybám a nedostatkom a okolnostiam, ktoré si uvedomujem, ma má stále rada a bola ochotná so mnou nielen vytvoriť manželstvo, ale mať štyri deti. To je na lekárku obdivuhodné. Zvládla to a ja vždy, keď som s ňou, a musím povedať, že som doma každučký víkend, vraciam sa z Bruselu pravidelne, pestujem rodinné zázemie. Aspoň tak, že v piatok dorazím ku mojej dobrej manželke a strávime spolu sobotu a nedeľu. I keď, aj sem-tam prihodí, že musím ísť na nejaký folklórny festival, alebo prehovoriť na nejakej konferencii, takéto povinnosti sa môžu vyskytnúť, no zase sme si vzácni a manželka žartovne hovorieva: Aj dobre, že občas ideš preč. Keby si tu bol stále, možno by som bola alergickejšia na niektoré tvoje nedostatky. Viem o nich, no ona ich láskavo prehliada. Je to, myslím si, o tom láskavom pozadí. Láska dokáže aj prepáčiť. Všetci máme klady aj zápory, no aj po 32 rokoch nám to stále vydržalo.

Okrem lásky je pre vás iste dôležitá aj viera. Do Európskeho parlamentu ste sa dostali ako člen KDH. Čo pre vás znamená toto slovo?

Pokojne môžem nadviazať na to, čo som práve povedal. Boh je láska. A ja verím, že to tak je. To je úžasný zdroj energie, inšpirácie, návod na konanie v akejkoľvek situácii. Keď sa dotkneme toho, že pôvodným povolaním som lekár, tak tú lásku môžem dať ešte lepšie, keď si uvedomujem ten úžasný akumulátor, ten úžasný zdroj lásky, ktorým je Boh, ktorý tu celkom iste s nami je a s ktorým je možné, a to nie je nejaká pasívna záležitosť, plodne dialogovať. Myslím si, že každý človek, ktorý len trošku hĺba o svojej existencii, o existencii sveta, musí sa dostať k nejakej viere, alebo pripustiť, že je tu nejaký vyšší princíp. Pre kresťanov je to Boh. A čo nám ten syn boží naznačil, že treba robiť, to sa s väčšími a menšími ťažkosťami, s väčšími a menšími úspechmi snažím uplatňovať v mojej práci, ktorú vykonávam, v mojom pôvodnom lekárskom povolaní alebo aj v tom rodinnom zázemí. A ešte jedna dôležitá vec, ktorá sa už veľmi vytráca z verejného priestoru. Obeta. Keď poviete láska, môžete povedať, že sa dokážete pre niekoho, pre niečo, pre myšlienku, pre nejakého človeka, obetovať. To odhodlanie obetovať sa môže veľmi rýchlo vyprchať, keby nemalo to láskyplné pozadie či už v manželstve alebo od Pána Boha.

Mám pocit, že dnes sa ľudia obetujú len pre peniaze, pre kariéru...

Áno, už sú len akoby pre seba. Egoistickí, egocentrickí, poviem hedonistickí, len tak si užiť a nerozdeliť sa s inými. To sú dôsledky toho, že sa vytráca povedomie možnej spolupráce s tou božou inšpiráciou.

Na mladšej generácii ale badám, že sa to akoby vracia. Ešte stále sme v menšine, ale je to dobrý signál.

Ale áno. Keď idem na hocijaký festival, ktorý je inšpirovaný Bohom, som prekvapený, koľko ľudí to chce robiť. Mimochodom, práve preto som zorganizoval už dva úspešné ročníky internetovej súťaže Gospel Talent. Vymyslel som to spolu s mojimi najbližšími priateľmi. Webová stránka mala 120-tisícovú návštevnosť, takže to nie je malá záležitosť. Richard Čanaky, gitarista, spevák, umelec, prijal pozvanie a bol predsedom poroty. S ďalšími muzikantmi jeho rangu vybrali z prihlásených víťaza. Záverečného kola, ktoré sme robili s rádiom Lumen, som sa zúčastnil aj ja. Víťaz má právo nahrať CD v profesionálnom štúdiu, urobiť klip a to je pre tých mladých ľudí, ktorí tvoria o láske, Pánu Bohu, obete, veľmi dobrý signál. Určite urobím aj tretí ročník.

Krásne sme sa dostali až k hudbe. Musím povedať, že ma prekvapila informácia, podľa ktorej ste v minulosti boli predsedom Kruhu priateľov vážnej hudby. Dokonca hráte aj na husle. A vraj ste hrali aj na basgitaru.

Našťastie, u nás sa vždy muzicírovalo. Rodičia ma ako 5-ročného prihlásili na talentové skúšky a už v predškolskom veku som bol v ľudovej škole umenia. Mne to dalo veľmi veľa. Hudbu celkom inak počúvam, keď som aktívny muzikant. A Kruh priateľov vážnej hudby...to bolo tak. Za socíku sa rôzne druhy hudby centrálne rozdeľovali cez Slovkoncert. Keď chceli mať v okresných mestách nejakú kvalitnejšiu slovenskú produkciu ako Elán, Modus, tak Slovkoncert ju dal len takým, ktoré mali aj Kruh priateľov vážnej hudby. Mne povedala riaditeľka Okresného kultúrneho strediska v Dolnom Kubíne: Pán doktor, vy ste taký rozhľadený, hudobne vzdelaný, vy by ste boli ideálny predseda Kruhu priateľov vážnej hudby. Budete mať výbor, zvoľte si koho chcete a budeme vykonávať tú činnosť. Zobral som to ako výzvu a zapáčilo sa mi to. Najprv tak opatrne, ale tretí rok nás Slovkoncert vyhlásil za najlepší kruh na Slovensku. Robil som to 9 rokov. K nám chodili Dvorský, Varchalovci, Peter Michalica. Opakovane. Slovkoncert to robil tak, že keď prichádzali tie najväčšie hviezdy hudobnej scény na Bratislavské hudobné slávnosti, dal im podmienku, že jeden koncert v Bratislave na BHS a druhý na tzv. slovenskom hudobnom vidieku. K nám sa teda dostali tí najlepší umelci. Keď zistili, že na komornú hudbu k nám príde 250 ľudí, posielali do Dolného Kubína aj zahraničné hviezdy. Bolo veľmi príjemné, keď prišiel čembalista z Francúzska a zistil, že hovorím po francúzsky, vyzval ma, aby som s ním išiel na scénu. On pred každým kusom povedal niečo o skladbe a autorovi a ja som prekladal. Ľuďom sa to veľmi páčilo. Počas autorských večerov som zase vysvetľoval hĺbku osobnosti Bacha či Dvořáka, ktorí sú moji obľúbenci. Vymyslel som ešte jednu vec. Desať koncertov bolo v jednej sezóne, na jeseň 5 a na jar 5. V tom obyčajnom Dolnom Kubíne sme mali 10 živých koncertov, kvalitných. Záverečný bol v kaplnke na Oravskom hrade, kde je organ. Tí najlepší organoví interpreti ako pán Sokol, Klinda alebo Imrich Szabó, pani Zúriková, hrali na záverečnom koncerte, po ktorom som zhodnotil sezónu, vypili sme času vína a ľudia hovorili: Pán doktor, toto je najlepší spolok na Orave. To bolo pre mňa povzbudením. Tam som si odskúšal, že môžem pred ľudí predstúpiť, že im môžem niečo povedať a viete, aj som trošku provokoval. Napríklad som hovoril o tom, ako Bach pokrstil svoje dieťa. A za komunizmu bolo slovo krst čosi zakázané. Vkladal som do toho takéto veci a bavilo ma, že som mohol ísť po určitej hrane.

Po nej dnes chodia aj mnohí mladí a talentovaní slovenskí umelci, ktorých veľa odchádza do zahraničia, pretože tu narážajú na rôzne steny. Mňa veľmi zaráža situácia so slovenskou hudbou v slovenských rádiách. Viem, že v niektorých európskych krajinách existuje zákon, ktorý určuje presné percento domácej produkcie, ktorej musia dať rádiá priestor. Je šanca, že sa toho dočkáme aj u nás?

Myslím si, že určité usmernenie je, aspoň v Slovenskom rozhlase. Tam funguje princíp, ktorý hovorí, koľko domácej produkcie má hrať. Ale dali ste mi chrobáka do hlavy, pozriem sa, ako je to upravené v legislatíve, aj v tých iných krajinách. Pozriem sa, či aj komerčné rádiá na Slovensku podliehajú niečomu takému ako Slovenský rozhlas. Ak nie, celkom sa mi páči táto myšlienka.

Tak to ma veľmi teší. Za záujem by vám iste poďakoval aj Hviezdoslav.

(Smiech.)

Tým sa vraciam do Dolného Kubína k už legendárnemu Hviezdoslavovmu Kubínu. Ani tento rok ste nechýbali na záverečnom finále. Ako rodák z Dolného Kubína ste sa ho za mladých liet zúčastňovali aj aktívne?

Nie veľmi úspešne. Nikdy som nebol úplne najlepší. Ale potešilo ma, že naše dieťa číslo 3, syn Andrej, chodil na dolnokubínske gymnázium a s Divadielkom poézie sa dostal až do finále. Robili práve Hviezdoslava, on je tiež husličkár, takže okrem recitovania robil aj scénickú hudbu. Ale vrátim sa k sebe a k Hviezdoslavovmu Kubínu. V posledných rokoch som bol požiadaný organizátormi galavečera laureátov, či by som neprispel trošku aj finančne a či by som nemohol prevziať záštitu nad tým, čo mi je veľmi blízke. Hovorené slovo, prednášané slovo, literatúra so svojím honorom. Je úžasné sledovať tých mladých ľudí, s akým nadšením to robia. Preto som aj tento rok prijal pozvanie a s veľkou chuťou som otváral galavečer. Tým mladým umelcom vždy vyjadrím, že obdivujem, že sa venujú slovu, že ho prednášajú. Snáď to nevyznie nijako nesprávne, ale len matériou presýtený priestor, ktorý denne žijeme, zjemňujú. V tomto prípade slovom.

Majster slova ste aj vy, narábate ním aj v Európskom parlamente. Dokonca aj v cudzích jazykoch. Ste veľmi aktívny rečník – 250 vystúpení máte za sebou...

254 v tejto sekunde. (Smiech.)

Potýkali ste sa niekedy s trémou? Či už na Hviezdoslavovom Kubíne alebo pred plénom v Bruseli.

V parlamente už som zvyknutý predstúpiť. Zvyčajne som pripravený, keď chcem niečo povedať a keď viem, čo chcem povedať a má to nejakú hĺbku, nemám prečo mať trému. Viem, že je to istý message a že chcem niečo presadiť pre Slovákov alebo pre vec samotnú. Recitovanie alebo vystupovanie s husľami v detstve mi pomohlo trému trošku stráviť, viac sa venovať obsahu a nebyť paralyzovaný neistotou. V pléne hrdo hovorím po slovensky, prekladajú nás a chcem, aby slovenčine znela v Európskom parlamente. Ale vo výboroch často vôbec nemáme preklad do slovenčiny, je dobré, keď europoslanec ovláda aj iné jazyky. Mám veľmi dobrú angličtinu a francúzštinu, z nej mám aj prekladateľskú štátnicu na literárny preklad, takže sa vyžívam v tom, že mi je to blízke a prirodzené. Sedí mi to prostredie a trému si neuvedomujem. Naposledy v tretej triede, keď som hral koncert s mojím bratom. On je klavirista, ja som hral na husle. Od trémy mi skákal sláčik po strunách. Pravá ruka sa mi tak chvela, že ťah sláčikom nebol plynulý, ale potom som to nejako stratil.

ZDROJ:  Nikoleta Kováčová — júl 23, 2012. WomanMan magazine